Celý život robím len to čo sa odo mňa chce a čo musím. Nikdy nemôžem robiť čo chcem. Či proti rodine alebo okoliu. Už mi z toho po rokoch celkom hrabe a neviem čo s tým. Pripadám si pripútaná bez možnosti výberu. Ale zároveň viem že keď nepomôžem alebo to neurobím ja, tak budem odsudzovaná a nenávidená. Ale tiež viem, že je to správne. A nikto to miesto ma nevykoná. Lenže nemám možnosť to urobiť po svojom. A zároveň viem, že sa nedokážu rozkrájať aby som bola na viacerých miestach. Všetci ma berú ako samozrejmosť a nedokážu pomôcť a vyhovieť všetkým. A najviac sama sebe.
Už to nedávam a mám vo svojich 34 rokoch po jednej mŕtvici a infarkte. Moje telo sa cíti na šesťdesiat a duch na smrteľné lôžko. Už neviem čo s tým, je toho na mňa naozaj veľmi po všetkých stránkach… Hovorím si, že občas je to naozaj zložité a dúfam v zlepšenie. A vždy keď už to vyzerá sľubne, tak to zase po nejakom čase je zlé. Som taká citlivejšia povaha a veľmi neviem hovoriť nie a to je možno moja chyba. Vždy som urobila to, čo po mne ostatní chceli a nikdy som sa nepozerala na to, čo chcem ja. Bohužiaľ až v poslednej dobe si to začínam naozaj veľmi všímať a začína mi to vadiť. Lenže neviem, ako s tým mám začať pracovať.
Naozaj mi je ťažko a občas si normálne aj hovorím, že snáď ani nepatrím do tohto sveta. Táto doba mi príde v mnohých ohľadoch celkom zvláštna, ľudia sú niektorí naozaj zvláštne a všetko je také nejaké iné. Stretávam sa akurát s tým, že ostatní odsudzujú tých druhých. Nikto sa neopýta, či to, čo robia, je to, čo robiť chcú, automaticky ich jednoducho len odsúdi a to sa mi vôbec nepáči. Chcela by som žiť v dobe, ktorá bola predtým. Všetci mali úctu a rešpekt k druhým, teraz už je to naozaj trochu zložitejšie a nedokážem si predstaviť, že v takej dobe raz budú žiť napríklad aj moje deti, alebo vnúčatá. Doba je strašne zložitá.