Po desiatich rokoch ma opustil manžel v čase, keď som bola tehotná. O dieťa sme sa snažili dlho, rozhodne to nebola nehoda. On si ale našiel milenku a uvedomil si, že nechce rodinný život, že si chce užívať a zo mňa už nemiluje. Rok som sa to snažila zlepiť. Prehovárala ho, prosila…. vrátil sa, bol na mňa hnusný, a potom aj tak odišiel. Teraz je preč cca 3 mesiace. Vychovávať syna sama. Rozvadíme sa, ale raz týždenne sem chodí na hodinu za malým. Vždy ma úplne sníme, aký je chladný. Ako mi dáva najavo, že mu som jedno a nezaujíma ho nič, čo súvisí so mnou. Vraj som nič zlé neurobila, ale jednoducho ma nemiluje a to je všetko, čo potrebujem vedieť. 

Býva na mňa zlý. Niekedy odíde s plačom … veľmi tomu nerozumiem, ale tvrdí, že je spokojný a za 3 mesiace ani raz nepremýšľal, že by sa vrátil alebo že by som mu chýbala. No čo….ja už tiež nechcem, aby sa vrátil. Ale neviem, ako žiť dal…každý deň pľacu, neznášam byť v tomto dome, ktorý sme postavili spolu. Neznášam byť doma na rodicaku. Každý deň sa prebudím s vidinou toho, koľko hodín musím prežiť než môžeme ísť zas spať. Večer si s úľavou odškrtnem, že som prežila ďalší deň. Všetky kamosky majú rodiny a trávia čas s ňou. Moja rodina býva ďaleko. Nikoho nemám, len svojho syna, ktorého veľmi milujem.

Ale nie som šťastná…. Neviem, čo celé dni robiť. Nemôžem robiť svoje koníčky, pretože malý je v podstate bábätko a nikto mi ho nepohliadne.  Nechcem, aby sa vrátil … povedal aj urobil mi hrozné veci, je to pre mňa ohromná zrada a šok … jednoducho sme sa vzali … s tým, že spolu budeme navždy … v dobrom aj zlom … celých 9 rokov na mňa bol dobrý a myslela som si, akého mám skvelého muža … a potom zo dňa na deň obrátil, pretože stretol ju. A zrazu akoby som ho nepoznala…a ja si jednoducho neviem predstaviť, že by som ešte niekedy mohla s niekým byť…zo by som mohla ešte niekedy niekomu veriť….a prežiť život sama…to tiež nie je veselá predstava….

Celý život robím len to čo sa odo mňa chce a čo musím. Nikdy nemôžem robiť čo chcem. Či proti rodine alebo okoliu. Už mi z toho po rokoch celkom hrabe a neviem čo s tým. Pripadám si pripútaná bez možnosti výberu. Ale zároveň viem že keď nepomôžem alebo to neurobím ja, tak budem odsudzovaná a nenávidená. Ale tiež viem, že je to správne. A nikto to miesto ma nevykoná. Lenže nemám možnosť to urobiť po svojom. A zároveň viem, že sa nedokážu rozkrájať aby som bola na viacerých miestach. Všetci ma berú ako samozrejmosť a nedokážu pomôcť a vyhovieť všetkým. A najviac sama sebe.

Už to nedávam a mám vo svojich 34 rokoch po jednej mŕtvici a infarkte. Moje telo sa cíti na šesťdesiat a duch na smrteľné lôžko. Už neviem čo s tým, je toho na mňa naozaj veľmi po všetkých stránkach… Hovorím si, že občas je to naozaj zložité a dúfam v zlepšenie. A vždy keď už to vyzerá sľubne, tak to zase po nejakom čase je zlé. Som taká citlivejšia povaha a veľmi neviem hovoriť nie a to je možno moja chyba. Vždy som urobila to, čo po mne ostatní chceli a nikdy som sa nepozerala na to, čo chcem ja. Bohužiaľ až v poslednej dobe si to začínam naozaj veľmi všímať a začína mi to vadiť. Lenže neviem, ako s tým mám začať pracovať.

Naozaj mi je ťažko a občas si normálne aj hovorím, že snáď ani nepatrím do tohto sveta. Táto doba mi príde v mnohých ohľadoch celkom zvláštna, ľudia sú niektorí naozaj zvláštne a všetko je také nejaké iné. Stretávam sa akurát s tým, že ostatní odsudzujú tých druhých. Nikto sa neopýta, či to, čo robia, je to, čo robiť chcú, automaticky ich jednoducho len odsúdi a to sa mi vôbec nepáči. Chcela by som žiť v dobe, ktorá bola predtým. Všetci mali úctu a rešpekt k druhým, teraz už je to naozaj trochu zložitejšie a nedokážem si predstaviť, že v takej dobe raz budú žiť napríklad aj moje deti, alebo vnúčatá. Doba je strašne zložitá.